Fauna a flóra | Tlačiť |

Málinec je stredisková obec, nachádzajúca sa pri najhornejšom toku rieky Ipeľ, v Poltárskom okrese. Ipeľskú dolinu  tvoria úbočia juhozápadnej časti Slovenského Rudohoria. Od západu cez sever k východu je to vrch Hrad (589 m), Tri Chotáre (835 m), Táňovo (929 m), Čierny Hrbok, Diel (640 m) a Vrbica. Zo severu málinskú dolinu uzatvára mohutne sa rozkladajúci vrch Bykovo (1111 m) so svojimi výbežkami. Na juh je dolina otvorená. Tadiaľto odteká rieka Ipeľ a tiahne sa tadiaľto cesta, ktorá spája Málinec s ostatným svetom. Obec leží vo výške 290 m. n. m. Voľakedy jej rozsiahly (9609 ha) chotár ležal na pomedzí troch žúp - Novohradskej, Zvolenskej a Gemersko-malohontskej. Jeho bezprostredne susedné obce boli Detva, Čierny Balog a Kokava nad Rimavicou. Územie pôvodného katastra obce malo tvar kosodĺžnika osadeného dlhšou uhlopriečkou v smere sever - juh na tok Ipľa, pričom v jeho severnom vrchole rieka Ipeľ (pri osade Čierťaž vo výške asi 1050 m. n. m.) vyviera a v južnom (v lokalite Bitanská) opúšťa kataster obce. Katastrálne územie Málinca je konfiguračne hodne členené s výškovým rozdielom až 850 m. n. m., lebo najvyššiu výšku má vrch Bykovo 1111 - voľakedy najvyšší vrch Novohradskej župy - a najnižšiu Bitanská 261 m. Ďalej je zaujímavé, že všetkých 12 málinských prítokov Ipľa je pravobežných. Viaceré z nich (Chocholná, Smolná) sú tak vodnaté, že sú mu pri sútoku takmer rovnocenné. Táto vodnatosť sa v súčasnej dobe využíva na zásobovanie Vodnej nádrže Málinec, z ktorej okrem Málinca sú zásobované pitnou vodou aj mestá Fiľakovo, Lučenec a Veľký Krtíš.

 

Rastlinstvo  a živočíšstvo

Na základe floristického zloženia územie Málinca a okolia sa nižšie oblasti zaraďujú do panonskej flóry, vyššie oblasti do predkarpatskej flóry. (zdroj: Lukniš a kol., 1972) Hranice medzi nimi nie sú ostré, jednotlivé druhy prenikajú z jednej oblasti do druhej.

Oblasť panonskej flóry zaberá kotlinovú až pahorkatinovú časť' Málinca pri Ipli. Väčšia časť' tohto územia je odlesnená, poľnohospodársky využívaná. V doline Ipľa prevláda jelša lepkavá, vŕby, čremcha, krušina, byza čierna, kalina a bršlen. Menej časté sú lužné lesy. Tam, kde má orná pôda menšiu rozlohu, sa vyskytujú dubové lesy s hrabom s prevahou duba zimného, cera, duba plstnatého, hraba, javora tatranského a jaseňa manového. Z bylinných druhov je tu zastúpený zvonček veľkoklasý, modrica širokolistá, vrbovka kopijovitá, marulka lesná, ovsienka pekná a iné.

V predkarpatskej časti od Málinca severnejšie sú lesy zväčša dubovo - bukové a bukovo-dubové. V najvyšších polohách chotára sú bučiny so smrečinami. Údolím Ipľa hlboko do pohoria zasahujú teplomilné druhy rastlín, napr. dub cerový (Quercus cerris), ktorý vystupuje až na južné svahy Býkova do výšok 1000 m.Z ďalších rastlín v doline Ipľa rastú ostrava horská, iskiernik planolistý, soldanelka horská a vratička mnohozárezová, fialka dvojkvetá a ďalšie.

 Lesné spoločenstvá

V okolí Málinca rozlišujeme štyri vegetačné stupne: rastlinstvo riečnych nív, teplomilné dubiny, dubové hrabiny, bučiny.

Vo vegetačnom stupni riečnych nív vyčleňujeme slatinno-jelšové lesy, vrbovo-topol'ové lužné lesy, dubovo-brestovo jaseňové lužné lesy, jaseňovo-jelšové lužné lesy. ( zdroj: Lukniš — Plesník, 1961)

Teplomilné dubiny siahajú v okolí Málinca na južných svahoch do výšky 500 m. V nich sú zastúpené duby (plstnatý, zimný, cerový), brekyňa obyčajná, mukyňa obyčajná, oskoruša domáca, javor poľný a iné. Z krovín je častý drieň, višňa mahalebka, dráč obyčajný, kalina. Zo vzácnejších sú to mechúrik stromkovitý a škumpa vlasatá. Z bylín je častá prvosienka jarná, králik chocholíkatý, kamienka modropurpurová a iné.

Dubové hrabiny zaberajú úrodnejšie oblasti nížin, pahorkatín a vrchovín do výšok 600 m, na južných exponovaných svahoch až do 900 m. Tento stupeň bol v okolí Málinca veľmi intenzívne zmenený na poľnohospodárske plochy a pasienky. Osídlený je lazníckymi osadami. Z drevín sú tu zastúpené duby (zimný, letný), hrab, drieň, svíb, hlôch, vtáčí zob, javor poľný, lieska a iné. V bylinnom poschodí je najčastejšia kostrava rôznolistá, mednička jednokvetá, reznačka laločnatá, ostrica chlpatá, 1'ubovník chlpatý, lipkavec Schulterov a iné.

Bukové lesy sú v severnej časti katastrálneho územia Málinec rozšírené od výšok 400 až do 1000 m, kde sú už podmienky mierne vlhké a mierne chladné. Okrem buka je tu zastúpená jedľa biela, javor horský, v menšom rozsahu smrek, hrab, dub letný, breza a jarabina. Krovinné poschodie je chudobné. Vyskytuje sa tu zemolez (čierny, obyčajný), bykovec jedovatý, vtáčí zob, egreš obyčajný).

      

Živočíšne spoločenstvá

Rôznorodosť' abiotických zložiek krajiny okolia Málinca spôsobila, že špecialisti na problematiku bioty tu vyčlenili živočíšne spoločenstvá lesov, živočíšne spoločenstvá polí a lúk, živočíšne spoločenstvá vôd, živočíšne spoločenstvá sídlisk.

V listnatých lesoch žije bohaté živočíšne spoločenstvo lesov. V okolí Málinca sa vyskytujú bezstavovce — dážďovka (zemná, ružová), háďatko obyčajné a iné. Slimáky (slizniak karpatský, hôrny). Vo väčšom množstve sa tu nachádza hmyz, a to hmyzovka pôdna, vidličiarka krehká, chvostoskok karpatský, ucholak obyčajný, mravec čiernolesklý, kliešť' obyčajný, bystruška (zlatá, ploská), pukavka, kobylka smreková, obaľovač, mníška obyčajná a iné. Zo stavovcov sa tu vyskytujú salamandra škvrnitá, mlok obyčajný, ropucha obyčajná, rosnička zelená, holub plážik, bocian čierny, jastrab veľký, orol malý, sokol lastovičiar, škorec obyčajný, drozd čvikotavý. Z cicavcov sú to jež obyčajný, krt obyčajný, ucháč sivý, zajac poľný, králik divý, plch obyčajný (zdroj: Ferianc, 1977). Na listnatých stromoch najčastejšie žijú — chrúst obyčajný, roháčik obyčajný, dúhovec menší, kobylka zelená, červec dobový a iné. Z obojživelníkov sa v krovinách blízko vôd vyskytujú mloky, rosnička zelená, skokan (hnedý, štíhly). Z plazov je to jašterica (obyčajná, zelená), užovka, had stromový, zmija obyčajná. Z vtákov sa v krovinách zdržiava oriešok obyčajný, penica obyčajná, jariabok hôrny, hralička pol'ná, strakoš červenohlavý, drozd (čierny, plavý), stehlík — konôpka, strnádka obyčajná, červenák a iné. Z cicavcov žije v krovinách jež, piskor obyčajný, zajac poľný, králik divý, ryšavka, potkan obyčajný, lasica obyčajná a iné. Vyskytuje sa tu zver srnčia, jelenia, danielčia, diviačia, so šeliem je to vlk, rys, líška, medveď, z drobnej zvery okrem spomínaného zajaca je to bažant, sluka, jarabica.

Pokiaľ ide o živočíšne spoločenstvo polí a lúk, závažné je, že biotop polí a lúk sa každoročne mení. V tomto spoločenstve žije dážďovka zemná, slizniak poľný, svrček poľný, mravec obyčajný, koník stepný, koník zelený, bystruška medená a iné. Na vlhkých lúkach žije skokan hnedý, ropucha zelená, na suchých miestach lúčneho biotopu jašterica obyčajná. Agrotechnické zásahy negatívne pôsobia na sysle, zajace, poľné krty. Biotop polí a lúk má význam ako potravová báza, preto pri dozrievaní obilia a počas orby sem zalietajú vtáky z okolitých biotopov — vrany, kavky, myšiaky, hrdličky poľné, občas bocian.

Živočíšne spoločenstvo sídlisk (intravilánu) charakterizuje občasná prítomnosť' človeka a jeho zásahy do životného prostredia. V tomto biotope sa vyčleňuje niekoľko subbiotopov: živočíchy trvale žijúce s človekom (roztoče, muchy, šváby, moľa šatová, blchy, myši), živočíchy hniezdiace na budovách, ale za potravou lietajú mimo sídlisk (bocian biely, plamienka driemavá, lastovička domová, baloritka domová), živočíchy, ktoré žijú okrem sídlisk aj v iných biotopoch (sova lesná, kuvik plačlivý, drozd čierny, sýkorka bielolíca, jašterica múrová).

  

     

 

Antropogénne zásahy v oblasti horného Ipľa

Na území Málinca a okolia tiež došlo k negatívnym i pozitívnym zásahom človeka. Negatívnym zásahom bolo rozsiahle klčovanie lesov, najmä v pramennej oblasti Ipľa. Z lesnej plochy ako prirodzeného prostredia bolo vyrúbaných až 3 400ha, čím sa lesnatost' územia znížila na 14,6 % (Púpalová, 2005). Došlo tak 23 k degradácii pôdy, zhoršili sa jej fyzikálne vlastnosti, zvýšil sa povrchový odtok zrážkových vôd, ako aj vôd z topiaceho snehu, čo spôsobilo záplavy poľnohospodárskych pôd a lúk, najmä v nižšie položených územiach v Rovňanoch, Zelenom i v katastri Poltára.

Aj na poľnohospodárskych pôdach v Málinci orba po svahu spôsobovala značnú plošnú eróziu, odnos humusového horizontu (s najvyššou úrodnosťou) i obnaženie chudobného geologického substrátu poltárskej série.

Mechanizácia poľnohospodárstva, pestovanie monokultúr, používanie pesticídov a herbicídov spôsobilo, že mnohé živočíchy (zajac, prepelice, včely, čmeliaky) stratili biotop a dnes je ich výskyt len ojedinelý. Vyklčované plochy zmenil človek na oráčiny, pasienky i na lúky. Pozitívnym zásahom v okolí Málinca bolo vybudovanie vodnej nádrže, ktorá zadržiava veľké prívalové vody, čím sa odstránili záplavy pozemkov, prípadne komunikácií a sídiel. V čase sucha umožňujú regulovaný odber vody pre obyvateľstvo, priemysel, zlepšujú estetiku, resp. mikroklimatické pomery oblasti. Vybudovaním infraštruktúr môžu zlepšovať' podmienky pre vidiecky cestovný ruch.

 Chránené objekty

V oblasti Málinca sa nachádzajú vhodné miesta na rekreáciu, ktoré charakterizujú výrazné biologické a estetické atribúty. Predovšetkým je to pramenná oblasť' Ipľa, ktorú tvorí komplex ochranných lesov, rozdrobených pomerne hustým lazníckym osídlením. Je to významný vodohospodársky priestor. Bude potrebné podporiť' rozvoj lesov, regulovať' poľnohospodársku výrobu a regulovať' stavebné zámery. Ďalej je to dolina Ipľa na úseku Málinec – Dobrý Potok. Ide o úzku dolinu Ipľa až po cestu do osady Petrová. Význam tu majú brehové porasty, jelša lepkavá, v menšej miere vŕby. Aj tu bude treba zakázať' výrub brehových porastov, zakázať' reguláciu toku, meliorácie pôd a používanie chemických prostriedkov. Napokon dôležité je aj alúvium rieky Ipeľ úsek Málinec - Rovňany. Reprezentuje ho široká dolina Ipľa s aluvialnymi lúkami a brehovými porastmi vŕb a jelše lepkovej. V južnejšej časti okolo Zeleného a Brezničky sa vyskytuje chránený druh korunka strakatá.

 

Prírodné suroviny

Z prírodných surovín okrem tradovanej ťažby zlata a striebra je treba ešte spomenúť železnú rudu, viaceré granitové a žabicové lomy, štrkoviská ako aj tehliarsku hlinu, ktoré spolu s bohatou drevnou hmotou z rozsiahlych lesov dali možnosť vzniku priemyslu, ktorý sa tu najmä v 19. storočí veľmi rozšíril (sklárne, železiarne, salajkárne, papierne). Z ďalších prírodných podmienok, okrem rôznych prírodných výtvorov a krajinských hodnôt je treba upozorniť na minerálne pramene. Pri jednom z nich, ktorý dal aj osade meno "Šťavica" v 19. storočí prosperovali kúpele, ktoré okrem miestnych záujemcov využívali aj obyvatelia Lučenca, Rimavskej Soboty a Budapešti.