Málinec mal vlastnú rímskokatolícku faru pravdepodobne už v roku 1397, ale koncom 17. storočia spolu i s kostolom zanikla. V 18. storočí tvoril Málinec spoločnú evanjelickú farnosť so susednými obcami Ozdín a Bystrička.

Prevaha evanjelického obyvateľstva bola spôsobená tým, že páni - majitelia boli evanjelici. Akého vierovyznania bol pán, takého musel byť aj poddaný. Samostatný cirkevný zbor mali Málinčania len od roku 1801. Dovtedy patrili k ozdínskej cirkvi, v ktorej boli najväčšou fíliou. Dôvod osamostatnenia vysvetľovali v liste Novohradskému seniorátu tým, že v Málinci bolo v r. 1798 1269 evanjelikov v 189-tich rodinách. Ozdínčania však s odtrhnutím tejto fílie nesúhlasili, ale aj napriek tomu si napokon v decembri 1801 mohli Málinčania zavolať vlastného duchovného pastiera. Ešte pred osamostatnením mala dedina drevenú zvonicu z mája 1659, ktorá stojí dodnes. Bola postavená za úradovania ozdískeho farára Daniela Mollera. Málinec mal kostol už od roku 1795. Farári pôsobiaci v zbore od jeho založenia:

Počas pôsobenia prvého farára mal zbor len kostol a farár musel bývať v sedliackom dome. preto už v nasledujúcom roku postavili Málinčania faru. V roku 1811 si zadovážili 5 centový zvon a neskôr aj pozlátený kalich. V apríli 1819 sa začala výstavba chrámovej veže, ktorá bol ukončená v roku 1821. Pribudol aj ďalší 12 centový zvon.

V posledných desaťročiach minulého storočia mali Málinčania veľa starostí, ktoré boli spôsobené zlou hospodárskou a politickou situáciou Rakúsko-Uhorska. Ekonomická situácia monarchie, signalizujúca jej rozpad, hnala ľudí do sveta za vidinou lepšieho zárobku. Vysťahovalectvo, ale i pokles populácie, spôsobilo, že pri kanonickej vizitácii 5. 9. 1875 mal cirkevný zbor len 1605 členov. Okrem týchto problémov bolo aj mnoho finančných výdavkov. pokladňa sa vyčerpala renováciou veže v roku 1883, dôkladnými obnovami kostola a fary. V roku 1895  zbor zakúpil organ za 1600 zlatých a oltárny obraz v cene 400 zlatých. Počas prvej svetovej vojny v decembri 1916 bol zrekvirovaný jeden z dvoch zvonov na vojnové účely. Druhý pre veľkosť (výška 125 cm a priemer 110 cm) nebolo možné vyhodiť cez vežové okno. Tento zvon je klasický a pochádza z roku 1820. V apríli 1921 sa stala strecha obeťou požiaru a v nasledujúcom roku pribudlo k pôvodnému zvonu ďalší, ktorý posvätil biskup Zoch.

Aj po nástupe komunistického režimu dosiahol počet evanjelikov v zbore hodnotu 1328 duší. V čase konsolidácie a normalizácie na začiatku 70.-tych rokov sa činnosť utlmila. Veľa ľudí vystúpilo a počet členov klesol na 1280. V roku 1976 ich bolo 960 a pred rokom 1989 len 205. Počas pôsobenia p. farára J. Kollára sa obnovila činnosť spevokolu, ktorý bol vďaka Danielovi Turcajovi široko - ďaleko známy. Spieval pri rozličných príležitostiach ako cirkevné sviatky, krsty, sobáše, pohreby a s bohatým repertoárom vystúpil aj v juhoslovanskom Petrovci.

Po roku 1989 sa činnosť zboru prebrala. Začali sa konať biblické hodiny s mládežou i s deťmi. Vytvoril sa mládežnícky i detský spevokol, ktorý vystupoval v kostole pri rôznych cirkevných sviatkoch ako tomu bolo napríklad dňa 15.októbra 1995 keď sa konali oslavy 200.výročia vysvätenia chrámu za účasti mnohých významných osobností duchovného i politického života - vtedajšieho generálneho biskupa P. Uhorskaia, brata seniora J. Rajtoka, brata seniorálneho dozorcu P. Králika, vedúceho prezidentskej kancelárie J. Findru a Š. Urbašíka. Pred oslavami sa vykonali reštauračné práce oltára.