Dejiny obce

Spod Striebornej hory, od hrádku na horu Hrad, sa najkratšou cestou strieborná i zlatonosná žila tiahne. Nič nedbá na prekážky, skaly, kopce, údolia. Aj z hory Hrad sa dolu úbočou spúšťa, aby cez kotlinu pod masívom veprov plných vrchov, kdesi v úpätí Sinca zlatonosnú silu rozptýlila. Za horou mohutnou, čo v mene kleny a vepry nesie, sa znova hutní a silu potom až niekde v okolí najväčšieho hradu, na Spiši, tratí. Kopal a kutal v nej už kadekto. Veď komu by zlato a striebro pokoja dalo. Z našej Novohradskej strany sa sem kmene z Pilíny a z Kyjatíc trúsili. Bolo to tesne pred a po roku tisíc pred Kristom. V časoch veľkého Ríma sem možno na kovy najlepší odborníci, Kelti prišli. Potom už naši, Slovania, medzi ktorých sa sem tam Germáni aj iní kovošpecialisti zatúlali. Žilu si veru neustále museli strážiť a tak tu hrádky nad každou križovatkou vyrastali. A osady? Tie vznikli všade kde sa vhodná lúčka či rúbaň a dobrá voda našla. Najmä nech rudy, z ktorej sa kovy taviť dali, bolo dosť. Bronz, zlato a striebro boli hlavným tovarom i zdrojom obživy. A ešte výrobky z nich. Po tejto rudnej magistrále, ceste obživy, sa vtedajší ľudia cez Lovinku, Striebornú a horu Hrad do kotla vrchov, k potoku v malinčí dostali. Tu, lebo ďalej sa len cez veľmi vysoké vrchy dostať dalo, množstvo osád založili. Bolo to dávno predtým ako v roku 1514 terajší Málinec pod názvom Malinový potok zapísali. 

Po páde Veľkej Moravy, následkom prirodzeného prírastku obyvateľstva, dochádza k sťahovaniu obyvateľstva a to predovšetkým úvalmi riek. Takto prostredníctvom hradov a kláštorov sa postupovalo aj povodím Ipľa, kde sa v 12. storočí pri hraničných zásekoch usadili strážcovia hraníc starého UhorskaO štrnásť rokov neskôr, na prvej mape Uhorska, je Málinec zakreslený ako pevnosť na pravej strane horného toku rieky Ipeľ. V roku 1397 sa v cirkevných kronikách spomína aj rímsko-katolícka fara. Vraj zanikla preto, že ju do majetku neprebrali protestanti. Protestantskú vieru aj do Málinskej doliny priniesli Husiti Jána Jiskru z Brandýsa. Na niekoľko desaťročí ju prevzalo i Divínske hradne panstvo, pod ktorého patronát Málinčania v tom čase patrili. Panstvo sa vrátilo naspäť k Vatikánu, no ľudia už veľmi nie a naďalej uznávali protestantskú vieru.

Prvý písomný doklad, ktorý sa bezprostredne dotýka nášho územia je listina z roku 1212, odvtedy bol Novohrad bezpečne osídlený až k samotným prameňom Ipľa, lebo vtedy sa tu dostala križiakom sv. hrobu akási neobývaná zem zvaná "Ledník", po maďarsky Hidegkút a slovensky Chladná studňa ako aj úval lesa pri prameňoch Ipľa. Zrejme nie je náhodou, že ešte i dnes v týchto priestoroch nájdeme osadu, ktorá sa volá Chladná Studňa.

Prvý známy rod, ktorý kontroloval územie najhornejšieho toku Ipľa boli Kačičkovci, hradní páni Fiľakova a hradu Hokóló. Neskoršie spomínané územie patrilo k Ozdínskemu panstvu. Z Ozdínskeho hradu niekoľko storočí pravú stranu horného Poiplia kontroloval rod Oturičovcov. V 15. storočí bol hrad a celé jeho panstvo v rukách bratríkov. V bojoch, ktoré ich pobyt na Slovensku sprevádzal, Ozdínske panstvo zaniklo a hrad bol zbúraný. Preto ďalšie osudy Málinca sú už spojené s hradnými pánmi Fiľakova, Šalgova a Divína. Prvý známy rod, ktorý sa v tejto súvislosti spomína, sú Raškjovci, do ktorého sa roku 1551 priženil František Bebek. V tom čase však celé horné Poiplie kontrolovali Turci, ktorí roku 1577 dobyli hrad Divín, pričom do jeho nahie zaradili aj Málinec. Drancovanie Málinca a jeho okolia trvalo až do roku 1685, keď boli Turci z tejto oblasti vytlačení.V ďalšom období môžeme vlastnícke pomery Málinca cez Žičovcov, Sentiványovcov a Kuchynkovcov sledovať až do zrušenia poddanstva. Časť pozemkov si Divínske panstvo podržalo až do roku 1921.

Prvé málinské osady vznikali preľudnením obyvateľstva, ktoré si ďalšie priestory na svoju existenciu hľadali klčovaním lesov a zakladaním panských majerov. Takto napríklad vznikali osady Hrozinovo, Podtáňovo, Malejkovo, Šťavica, Uhlisko, Revúca i Starý Vršok. Rozhodujúci podiel na zakladaní súčasných sídiel okolia Málinca mali Slovania (predkovia Slovákov), čo potvrdzujú najmä dodnes zachované názvy riek, potokov, ako aj chotárne názvy. Podľa miestnej kroniky boli prví obyvatelia najpravdepodobnejšie husiti, ktorí bojovali na okolí Lučenca pod vodcovstvom Jiskrovým. Iná verzia hovorí, že ako prví došli drevorubači zo Srbska a Chorvátska. Isté však je, že na osídľovaní Málinca mali svoj podiel aj nemeckí kolonisti - baníci zo Saska po tatárskom vpáde v roku 1241. Dokladom toho v Málinci je vrch Sasko a osada Zlatno. Sú situované na zlato-striebornej žile tiahnucej sa od starých baní v Striebornej (chotárna časť susednej obce Cinobaňa) až po vrch Sivec - ďalšie ložisko zlata v Lehote nad Rimavicou.

Začiatkom 18. storočia sa do Málinca začali ojedinele prisťahovávať aj maďarské rodiny. V 19. storočí prichádzajú sklári slovenskej národnosti. V menšom počte prichádzali aj obyvatelia iných národností zo sklárskych oblastí v Sliezsku a Čechách. Väčšinou boli nemeckej národnosti. Svedčia o tom aj rodové mená ako Švarc, Klefner, Preisler, Hofman... Za priemyslom postupne prichádzali Židia. V druhej polovici 18. storočia sú už v Málinci usadení aj Cigáni. Bývali v osadách Mysliny, Stupník a v priestore Jamy, kde je i dnes cigánska štvrť. V 18. a 19. storočí prichádzajú ďalšie a vôbec najsilnejšie prisťahovalecké vlny chudobného ľudu z Oravy, Kysúc, ale aj z oblasti Podpoľania. Klčujú lesy, zakladajú nové ľudnaté osady a lazy. Z toho vyplýva, že počet obyvateľov bol dosť pohyblivý a od prvopočiatku sa menil. Záviselo to od možnosti obživy v tejto oblasti, kde v 19. a 20. storočí bol hodne rozšírený drevársky, banícky a najmä sklársky priemysel. To malo potom značný vplyv na zamestnanosť obyvateľstva.

Fakty o obci Málinec z historických prameňov

Málinec sa v doterajších písomných a mapových podkladoch jednotlivých rokov našiel pod nasledujúcimi názvami:

1513 - Malna padtak
1514 - Malnapatak
1540 - Malwa Pathaka
1571 - Malwa Pataka
1575 - Malinha
1592 - Malina
1720 - Málnapataka
1730 - Málinapadrak
1742 - Málna Pataka
1742 - Málinecz


Pri sledovaní mapových podkladov nájdeme Málinec hneď na prvej mape Uhorska z roku 1528. Jej autor Lazarus pred týmto termínom cestoval po Uhorsku a navštívené kraje zakresľoval do máp. Na tejto mape je Málinec zaznačený ako pevnosť, ktorú autor správne situoval na pravú stranu najhornejšieho toku Ipľa. Prvýkrát okolie Málinca správne zakreslil až Lipský a Anton Močári na mapách z rokov 1806 a 1825, kde sa polohovo lokalizuje aj obec Samoterč.

Novohrad

Mapa Novohradu

Podľa obecnej kroniky dostala obec pravdepodobne svoje meno od hojnej úrody malín, ktorých sa tu v rúbaniskách rodilo veľké množstvo. Iný odvodzujú názov obce od slova "mlýnec", lebo tu bolo vraj veľa mlynov a píl na spracovanie dreva z blízkych hôr. V súvislosti so vznikom sa v kronike uvádza: "Jako a medzi akými okoľnosťami povstala obec Málinec, presne určiť sa nedá. Pramene, ktoré by poskytli niečo svetla o pôvode obce, sú neprístupné." Určitú časť zničili boľševici, iné sa nachádzajú v Maďarsku.

Obec v 14. - 16. storočí patrila Divínskemu hradnému panstvu, roku 1554 - 1593 ju okupovali Turci. Od roku 1598 patrila menšia časť obce Divínskemu, väčšia Šalgovskému panstvu a rozličným zemanom (Žičovci, Sentiványovci, Cebrianovci). Uvádza sa, že v polovici 19. storočia k obci Málinec patrilo 15 osád a 6 pustatín, z ktorých niektoré mali vyše 300-500 obyvateľov. Podľa štatútu obce v každej osade bol richtár, ktorý zodpovedal úradom za poriadok v osade. Voľby osadných richtárov sa konali na námestí v Málinci za prítomnosti obecnej vrchnosti - málinského richtára, vedúceho notára a žandárov. Tu sa všetci voliči museli dostaviť v určenú hodinu.

Hrad Ozdin

Ozdínsky hrad - pôdorys

Málinec do 50-tych rokov bola za Lučencom najľudnatejšia obec okresu. Podľa organizačného štatútu z roku 1886 sa obec skladala z vlastného mestečka  (nagykózség) a 21 osád. Pre veľkú rozsiahlosť chotára má od roku 1895 obec dva notariáty. Jeden v Málinci a expozitúru v osade Látky a od roku 1907 i dve žandárske stanice v tých istých miestach, keď už dávno predtým miestny farár bol povinný okrem miestneho kostola viackrát do roka držať bohoslužby aj v osade Táňovo. Roku 1912 bol v obci zriadený zdravotnícky obvod, do ktorého okrem Málinca boli zaradené aj obce Ozdín, Bystrička, Rovňany, Uhorské, Krná a Hradište. Zároveň (pretože Málinec bol strediskom celého okolia) žiadalo sa pre obec aj právo lekárne. Roku 1920, po viacročnom úsilí ešte za Uhorska, obec dostáva právo jarmokov. Podľa zápisníc obecného zastupiteľstva z rokov 1905-1921 sa predstavenstvo obce usilovalo aj o gymnázium, nemocnicu a železnicu. Obec bola dvakrát vážnym kandidátom na sídlo okresu, no pre dopravnú odľahlosť sa tak nestalo. Roku 1939 miesto Maďarmi okupovaného Lučenca sa okresným mestom stala Lovinobaňa a roku 1951 pri zriaďovaní malých okresov oveľa menší Poltár. Pri sčítaní ľudu roku 1920 v obci evidovali 6508 obyvateľov a v čase SNP vyše 8000. Po oslobodení roku 1945 vznikla v obci meštianska škola v hraniciach rovnakého obvodu ako mal zdravotnícky obvod.

Ozdinsky hrad

Ozdínsky hrad

V roku 1828 mala obec 154 domov a 1304 obyvateľov. Počet obyvateľov sa neustále menil. Veľkými regulátormi počtu obyvateľstva bývali epidémie (cholery, mory) a vojny. Po každej takejto miestnej katastrofe dochádzalo k vyrovnávaniu obyvateľstva prisťahovaním z menej postihnutých oblastí Slovenska, ale aj z cudziny. Priemyselným podnikaním od polovice 19. storočia vzniklo v Málinskom chotári vyše 40 osád. Prisťahúvaním veľkého množstva sklárov, ale i Židov a neskoršie Cigánov sa počet obyvateľstva neustále zväčšoval. Počet obyvateľov v priebehu jedného storočia - od prvého sčítania roku 1785 do roku 1891 sa zvýšil štvornásobne (z 1267 na 5319. Prudký rast obyvateľstva pokračoval aj v nasledujúcich desaťročiach do polovice 20. storočia. Od tej doby počet obyvateľov neustále klesal. Sklárske robotníctvo hneď po vojne odchádza do opustených sklární v českom pohraničí. Roľnícke obyvateľstvo kupuje majetky na maďarskom pohraničí. Roku 1951 odčlenením viacerých osád pri prameni Ipľa, vzniká laznícka obec Látky a roku 1956 ďalšia laznícka obec Ipeľský Potok. Dokumentovať to môžeme tabuľkou zachytávajúcou stav obyvateľstva pri sčítaniach ľudu:

rok počet obyvateľov
1891 - 5319
1910 - 6341
1919 - 6633
1929 - 6842
1940 - 7635
1950 - 2793
1961 - 2118
1980 - 1626

Aj keď sa históriou Málinca doteraz nikto podrobnejšie nezaoberal, nález kamennej sekery a fragmentu na lokalite Buchanka svedčí o tom, že človek tu žil už v dobe kamennej. V dobe bronzovej obýval horné Poiplie ľud tzv. Kyjatickej kultúry (1100 - 700 pred n. l.) Podľa V. Furmánka na južných výbežkoch Slovenského rudohoria bol už v tom čase celá sieť hradísk. V bezprostrednej blízkosti sledovaného územia to bolo výšinné hradisko Strieborná a ostrožné hradisko Hrádok. Priamo v sledovanom území je to výšinné hradisko Ozdín (lokalita Hrad) a Hradište (lokalita hrádok) ležiace na výšinách kontrolujúcich po oboch stranách vstup do málinskej doliny. Pre Málinec, ale aj Ozdín je zvlášť zaujímavá lokalita "Hrad", kde sú dodnes zvyšky zrúcanín rozsiahleho kamenného hradu. Na základe sporadických nálezoch keramiky takéto hradiská predpokladáme aj v priestore Jaseniny a to na lokalite s názvom "Zakliata dedina" (západne od kóty 995) a v priestore pravobežného prítoku Ipľa, Smolnianskeho potoka, na lokalite "Zámok". Stredoveké osídlenie sa predpokladá aj na lokalite "Kostelí" nachádzajúcej sa 500 m západne od miestneho cintorína.

StupníkSalaš