Pracoval najprv v oblasti slovenskej lexikológie a lexikografie, teraz v oblasti výskumu skladby spisovnej slovenčiny.

K nedožitej osemdesiatke Richarda Schneka

Dňa 11. septembra 1998 náhle zomrel na Látkach (okres Lučenec) jeden z výrazných predstaviteľov generácie, ktorá sa po druhej svetovej vojne s nezvyčajným nadšením pustila do práce na poli slovenskej jazykovedy a kultúry, PhDr. Richard Schnek. Tohto roku by sa bol dožil osemdesiatich rokov (narodil sa 8. marca 1923 v obci Málinec, okres Lučenec).

Novohradský rodák navštevoval najprv gymnázium v Lučenci, potom v Kláštore pod Znievom, kde v roku 1944 zmaturoval. V rokoch 1945 – 1950 študoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave slovenský a taliansky jazyk. V školskom roku 1946 – 1947 sa stal poslucháčom univerzity del Sacro Cuore v Miláne. Svoje štúdiá ukončil v roku 1951 v Bratislave získaním doktorátu filozofie.

Už ako vysokoškolák sa venoval pedagogickej činnosti. Po príchode z Talianska vyučoval v r. 1948 – 1949 na Štátnom konzervatóriu v Bratislave slovenčinu a taliančinu. Na jeho úspešné účinkovanie si s vďakou spomínajú viacerí žiaci tejto školy i jej vtedajšie vedenie.

V r. 1950 nastúpil ako odborný pracovník do Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV, v r. 1956 – 1959 pôsobil ako pracovník Katedry slovenského jazyka a literatúry Vyššej Pedagogickej školy v Bratislave a od r. 1959 Katedry slovenského jazyka a literatúry Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského v Trnave.

V súvislosti so štúdiom jazykovednej problematiky doma i v zahraničí nemožno úvodom nespomenúť jeho všestranné nadšenie a sklon k viacsmerovej umeleckej aktivite. Richard Schnek sa v rámci vysokoškolského štúdia lingvistických otázok zaujímal najmä v Taliansku o výtvarnú problematiku zacielenú predovšetkým na kresbu a maľbu. O jeho výtvarnom talente svedčí aj to, že už počas stredoškolských rokov sa jeho akvarely dostali aj do cudziny, a to na výstavu stredoškolských výtvarných diel v Miláne.

Nemožno obísť ani jeho umelecké pôsobenie v oblasti krásnej literatúry. V r. 1943 – 1947 sa prejavil ako osobitne nádejný predstaviteľ mladšej spisovateľskej obce, autor pozoruhodných noviel a poviedok uverejnených v Slovenských pohľadoch (napr. novely Boží prst 1943, Svetlá noc 1944, Cíperka 1946, Dar 1947). Vtedajšia literárna kritika ich ohodnotila veľmi pozitívne. Škoda, že sa ume­lecky talentovaný Richard Schnek v zmenených politických pomeroch v r. 1948 vzdal literárnej aktivity a na tomto poli sa natrvalo odmlčal. Príčinou bola jeho neochota meniť svoj ideologický postoj k vlastnému životu a zároveň snaha chrániť si vlastný politický profil i charakter.

Ťažiskom celoživotného úsilia Richarda Schneka bola predovšetkým jazykovedná a pedagogická činnosť. Už ako vysokoškolák sa zúčastnil na exploračných aktivitách svojej generácie. V povojnových rokoch participoval na získavaní jazykového materiálu podľa Dotazníka pre výskum slovenských nárečí (Bratislava 1947) spracovaného kartograficky v Atlase slovenského jazyka (Bratislava 1968, 1978). Jeho záznamy nárečového materiálu z Novohradskej a Zvolenskej stolice boli spoľahlivé a na vysokej odbornej úrovni.

Richard Schnek pracoval najprv v oblasti slovenskej lexikológie a lexikografie, neskôr na poli výskumu skladby spisovnej slovenčiny. Ako odborný pracovník v rámci úloh Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV svoje teoretické vedomosti znásobené zahraničným štúdiom uplatňoval pri prácach na Slovníku slovenského jazyka. Dôležitá bola najmä úloha budovať najprv lexikálny tezaurus v takom rozsahu, aby sa stal vhodným žriedlom pri koncipovaní hesiel niekoľkozväzkového slovníka spisovného jazyka. Participoval aj na vypracúvaní jeho koncepcie. Aj zásluhou R. Schneka sa napokon mohlo pristúpiť k redigovaniu tejto dlhodobej náročnej úlohy. Ako spoluautor koncepcie slovníka i spoluautor prvého zväzku dbal na čistotu lexikálneho fondu spisovnej slovenčiny a na správne využitie slovnej zásoby zo sémantického i štylistického hľadiska. Svoje názory i výsledky výskumov prezentoval na vedeckých konferenciách lexikografov i v príspevkoch uverejnených v odborných časopisoch a zborníkoch. Priam príslovečný sa stal jeho zanietený prístup pri obrane zásad spisovného jazyka i jeho prejavy úprimnej lásky k slovenčine.

Z jeho lexikografických prác možno spomenúť Slovníček Sládkovičovho Detvana (Martin, Matica slovenská 1952) a Maríny (Bratislava, Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry 1953). Záslužná je aj jeho spolupráca na učebnici Slovenský jazyk (Bratislava, SPN 1958) a na učebnici slovenského jazyka II (Bratislava, SPN 1962).

Richard Schnek sa počas pedagogického pôsobenia na vysokých školách zameral na viaceré syntaktické otázky spisovnej slovenčiny. Osobitne sa pričinil o nové pohľady na syntaktickú problematiku a na podstatné otázky jej vyučovania. Z tohto okruhu možno upozorniť aspoň na príspevky: O grafickom zobrazovaní vetnej stavby (1967, 1968, 1968/1969), Syntagma a veta pri prísudkových slovesách (1969), O nepravej vetnej parataxe (1971), Osobitné vzťahy medzi vetami (1982), Tesnosť a voľnosť pri determinácii (1986).

V súvislosti s explorátorskou aktivitou v oblasti syntaxe sa usiloval využiť svoje poznatky aj na získanie hodnosti kandidáta vied. Pripravoval aj kandidátsku dizertáciu, ktorú v roku 1981 odovzdal pod názvom Netypické spojenia viet. Napriek kladnému hodnoteniu popredných posudzovateľov ostala v rukopise a uchádzač o hodnosť kandidáta z kádrových a administratívnych príčin nedosiahol svoj cieľ. K tejto práci poznamenávame aspoň to, že originálny prístup Richarda Schneka k riešeniu otázky vetných typov a ich klasifikácie by nemal ostať nevyužitý a bolo by sa treba usilovať o vydanie tohto rukopisu.

Richard Schnek ako dobrý znalec slovenskej literatúry i autor pozoruhodných noviel sa venoval aj rozborom literárnych diel. Osobitne ho zaujímala slovesne spracovaná regionálna problematika, najmä jazyk autorov, ktorí mu boli blízki. Na prvom mieste to bola umelecká próza F. Švantnera so zvláštnym zreteľom na metaforické pomenovania v diele Majka (1964). Venoval sa aj rozboru J.­-­C. Hronského (Budkáčik a Dubkáčik, 1967) i Zbojníckej mladosti (1937) od Ľ. Ondrejova.

Ťažiskom pôsobenia Richarda Schneka bola však predovšetkým práca na lingvistickom poli a pedagogická činnosť, ktorou si získal uznanie i úctu svojich poslucháčov. Tí naozaj s vďakou spomínajú na jeho prednášky a semináre i na jeho ľudský prístup k životným záujmom mladej, do života nastupujúcej generácie. Bol to učiteľ, aký má byť, i rozsievač originálnych jazykovedných myšlienok, zanietený milovník slovenčiny a Slovenska i odkazu našich predkov.

Anton Habovštiak